Našťastieuž dávno je za nami ždanovská éra a marxistické chápanie literárnejtvorby. Už je minulosťou pojem exilu, s ktorým sa spájali aj niektorí autori.Mám na mysli predovšetkým zo slovenskej literatúry Dominika Tatarku,Ladislava Mňačka. Ale nechcem teraz rozoberať hrôzostrašné rokyždanovskej kultúrnej politiky. Chvalabohu už je to za nami.
Dnešnáliteratúra by mala svedčiť o pluralizme hodnôt. Našťastie máme veľakladných príkladov aj zo súčasnej literatúry. Veľmi si vážim dnešnýchprostredkovateľov t.j. prekladateľov súčasnej literatúry. Som nesmiernerád, že aj slovenskí aj maďarskí čitatelia vďaka im si môžu navzájomspoznať tvorbu oboch národov. Ich pričinením sa dostáva do čitateľovýchrúk diela Pavela Vilikovského, Miloša Urbana, Júliusa Balca, JanyJuráňovej, Pavola Rankova atď.
Vsúčasnosti slovenskú literatúru v maďarskom jazyku vydávajú lenslovenské vydavateľstvá. Príčiny hľadajme skôr v nedostatočnompropagovaní slovenskej literatúry v zahraničí. Aj to je pravda, žeSlováci nemajú svojho Hrabala a Kunderu, ale mali by sa viacejzviditeľňovať na veľtrhu svetovej literatúry. Keď porovnávame súčasnúslovenskú a maďarskú literárnu tvorbu, zistíme, že v slovenskejliteratúre nie sú veľkoromány. Slovenský autor väčšinou krátkymi,humorne ladenými textami získa svojich čitateľov. Preňho dôležitýmprvkom je dej, fabula. Pre slovenských autorov nie je príznačnéliterárne experimentovanie.
Takým experimentom v maďarskej literatúre je veľkoromán Pétera Nádasa: Kniha pamätí.(Autor pracoval na nej jedenásť rokov!) Román nám ponúka rad paralelneplynúcich spomienok troch mladých mužov, ktorí sú od seba časovo ipriestorovo vzdielaní, ich rodinná situácia však vykazuje istépodobnosti a spája ich aj posadnutosť tým istým problémom ľudskýchvzťahov. Spomienky napokon vždy vyúsťujú do nejakej kľúčovej udalosti.
Hlavným,ťažiskovým „spomínačom" je umelec, ktorý niekedy v šesťdesiatych rokochpobýva vo východnom Berlíne a prežíva tam citové zmätky ako jednastrana ľúbostného viacuholníka. Jeho láska k Nemcovi, či PolofrancúzoviMelchiorovi sa ukazuje ako osudová. Zo záverečného zhrnutia jehoživotného príbehu, ktoré podáva niekdajší priateľ z detstva Kristián,by sme mohli usúdiť, že celý predošlý text je nedokončenýmosemstostránkovým románom.
Nechcem nikoho unavovať mojímhodnotením, len by som upriamil pozornosť na viacpólovosťmonumentálneho diela: na citovosť a najmä na koncentráciu fyzického,telesného bytia.
„Knihapamätí je dielo veľké nielen rozsahom a kto si dá tú námahu, môže nakaždej strane naraziť na prevkapujúce postrehy o pochodoch ľudskejmysle. Jeho sila je, domnievam sa, práve v týchto objavnýchjednotlivostiach, a nie natoľko v celkovom účinku, ktorý sa pod ichváhou do istej miery triešti a fragmentarizuje. Ale možno zo mňa hovoríiba vyčerpanie a scvrknutý mozog - myslím, že bude lepšie, keď si knihusami prečítate. Nebudete ľutovať." (Pavel Vilikovský)
Péter Nádas: Kniha pamätí, Preklad Juliana Szolnokiová, Kalligram, Bratislava, 2004